Prinášame plné znenie svedectva sr. Adriany Mihovej DKL, pracovníčky Hospicu Slnečnica v Bratislave, ktoré zaznelo počas Deviatnika modlitieb k Jánovi Havlíkovi. Svedectvo odznelo ako zamyslenie k 2. desiatku Slávnostného ruženca: Ktorý slávne vystúpil do neba. 

 

– 

 

V službe mobilného hospicu prichádzame do kritických situácií, keď sa ľudský život odmeriava na týždne, častokrát na dni či hodiny. Spleť emócií, obáv, lúčenia, spomienok, plánov, túžob, vzdoru, či popierania vytvárajú v každej domácnosti jedinečný príbeh, vždy bohatý; častokrát sprevádzaný príchuťou veľkej pokory pred koncom života, vďačnosti a uznania príbuznému, ktorý odchádza. 

 

Nedá sa hovoriť o všetkých situáciách, dovoľte dva momenty 

 

Z nemocnice nás prosili o starostlivosť pre 52-ročného muža. Býva v unimobunke bez popisného čísla v rozsiahlej záhradkárskej oblasti. To nájdete, pôjdete z mosta doľava a tam – popísala mi príjazdovú cestu švagriná. Pri prvom stretnutí sa mi predstavil : „Bol som kedysi závislý na heroíne, dealer, vo veľkom. Sedel som.“ Od detstva v reedukačných zariadeniach. Chodili sme ho pravidelne ošetrovať kvôli veľkej zapáchajúcej rane na krku. Na Bielu sobotu som sa ho pýtala, ako on prežíva Veľkú noc a on na to – ja by som chcel byť pokrstený. Prešiel som aj katechézou v zariadení, ale ku krstu nedošlo. Chcem sa očistiť, chcem byť čistý. Prosím, sestrička, zariaďte mi to.“ Akosi som narýchlo nevedela reagovať, ale stalo sa. Kňaz ho znovu pripravil. Do priestoru, častokrát zadymeného, nevyvetraného, kde sme chodili len s párom rukavíc a preväzovým materiálom,  vstúpil v bielej albe, rozprestrel naškrobený korporál do rohu stolu, kde bolo trošku miesta, postavil Kríž, položil eucharistiu, oleje, sviecu. Chorý sedel, všetko vnímal.  „Ďakujem vám veľmi pekne. Veľmi som po tom túžil. Dajte mi aj meno, to čo sa dáva.“ Stav sa zhoršoval, stupňovala sa bolesť, zmätenosť. Švagriná, ktorá sa starala ako vedela, nevládala a bála sa jeho smrti, bála sa smrti. Vybavili sme mu miesto v útulku sv. Lujzy netradične rýchlo a hladko. V deň presunu bola spomienka sv Rity. Po sv omši som ju poprosila, nech sa trošku pozrie na tú situáciu, ktorá nás dnes čaká. Všetko bolo vybavené, prepravná služba na mieste, personál v útulku v strehu, lekár na telefóne. Utrela som mu zahnisané červené oči. Pokojným pohľadom pozeral na mňa a prosebne opakoval – ešte nie. Ešte počkajme, ešte tu chcem posedieť, so svojím bratom, vypiť si pivko, podebatiť. Ustúpila som.  Švagriná stála, bezradná. V noci nečakane zomrel, pokojne, v spánku. Švagriná bola pri ňom, bez strachu, zmätku. Pri pohrednom obrade prehovorila rozochvelým, ale pevným hlasom vedúca z poslednej práce. Nechcela veriť vlastným ušiam, keď sa dozvedela, že je pokrstený. Kvôli pohrebu priletela skôr z dovolenky, aby sa rozlúčila. Keď hovorila rozlúčkovú reč, smútočné zhromaždenie – elegantne oblečené v čiernych tričkách a čiernych teplákoch, sa začalo akosi hemžiť, obšmietať, posmrkávať. Utierali si nosy, predýchavali. „Nie je dôležité, ako žil,  ale aký bol záver života“ hovorila. „ Nech ho Pán Boh prijme do svojho kráľovstva, tam patrí.“   

 

Obrátila sa na nás s prosbou o pomoc mladá 35 ročná pani. O dva roky mladší manžel už siedmy rok trpí závažným neurodegeneratívnym ochorením. Nikto s nimi nerozprával o možnostiach paliatívnej starostlivosti na Slovensku. Keďže nemali žiadnu podporu, radu, kontaktovali jedine isté nemenované centrum vo Švajčiarsku. V duchu som sa potešila, že existuje zariadenie, ktoré má za cieľ posunúť liečbu tohto neliečiteľného ochorenia. Pani doktorka súhlasila, že sa porozpráva s ním o možnostiach paliatívnej starostlivosti. V deň, keď sme vchádzali do ich bytu ma prenikla myšlienka, že centrum vo Švajčiarsku je nezisková organizácia zaisťujúca asistovanú samovraždu. Vošli sme dnu. Mladý muž, kedysi aktívny športovec, sedel na stoličke pred obrazovkou počítača. Hlava zvesená, reč zrozumiteľná len manželke, jediný vôľou ovládateľný pohyb je pohyb ukazovákom ľavej ruky.  Úplne závislý na pomoci druhých 24 hodín denne, väzeň vo vlastnom tele. Áno. Mali za sebou všetky stretnutia, uhradené poplatky, aby v stanovený deň prišli na kliniku vo Švajčiarsku, kde sa na žiadosť klienta ukončí jeho život. Pani doktorka pohovorila s chorým a s manželkou, ktorá bola niekoľko týždňov v požehnanom stave o možnostiach, ktoré my máme, aby v tejto situácii, nežili len v utrpení.  „Škoda, že sme neprišli skôr, mohol mať lepší život.“ – povedala, keď sme odchádzali. Nastavila liečbu bolesti, ktoré sa zmiernili, zlepšil sa spánok a zostali sme v kontakte. Blížil sa stanovený deň. Asi tri dni pred odchodom do Švajčiarska som písala manželke, že si vôbec neviem predstaviť čo prežívajú, čo cítia, ale že na nich oboch myslíme – lekárky, spolusestry, ja. Odpoveď znela. O tri dni odchádzame, manžel je rozhodnutý. Ich deň bol ako všetky iné dni  – naplnené pracovnými povinnosťami. Pred obedom, som dostala správu, ktorú citujem „Nakoniec sme dnes neodišli. Nedokázala som to ja. Navrhovala som manželovi skúsiť to s pomocou, s opatrovateľmi…Uznal, že toto rozhodnutie spravil skôr ako sme vedeli o bábätku a aj o vás a vašej pomoci. Tak ak sa nenahneváte, určite budeme počítať s vašou pomocou

 

Ján Havlík poznal Boží hlas a povolanie stať sa kňazom, členom misijnej spoločnosti. Jedinečným spôsobom toto povolanie naplnil ako misionár v hlbinách jáchymovských baní, v misii veľmi ťažkej. Bol uznávaný banícky parťák, spoluväzni vyhľadávali jeho spoločnosť. Nachádzali u neho  vnútornú vyrovnanosť, úprimný záujem o nich, porozumenie, pohodu i radosť. Žijúc v Božej prítomnosti objavil  a pochopil, že i keď nemôže byť kňazom, môže byť misionárom. 

 

Byť nositeľom Božieho pokoja tam, kde sa nachádza.