Prinášame plné znenie homílie bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského, ktorú predniesol počas slávnosti uloženia relikviára blahoslaveného Jána Havlíka 1. septembra 2024 v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave. 

Milý otec generálny predstavený, otec provinciálny predstavený, drahí bratia v kňazskej službe, milé sestričky, milí zasvätení bratia, milí bratia a sestry, ktorí ste tu v kostole svätého Vincenta de Paul, aj vy bratia sestry, ktorí ste s nami duchovne spojení prostredníctvom vysielania Televízie Lux.

Kto z nás by nechcel, aby bol jeho život krásny a dobrý? Keby som sa vás spýtal: „Čo myslíte, čo je treba k tomu, aby bol život niektorej ženy, niektorého muža krásny a dobrý?“  Myslím, že keby sme mali priestor, predpokladám, že každý z vás by ste vedeli k tejto otázke povedať rozumný komentár, alebo rozumné odporúčanie, či múdre slová. Dokonca si myslím, že ešte keby sme sa aj detí spýtali, čo by to znamenalo mať dobrý život, iste by povedali, že aby sme mali dobrú mamičku, dobrého otca, dobrú rodinu. Keď pri svätej omši znova a znova čítame sväté písmo – a dnes predovšetkým z tých textov svätého písma, ktoré sa nám predkladajú – ukazuje sa, že sväté písmo je postavené na tom, že dobrý a krásny život človeka je uskutočniteľný vtedy, keď človek žije podľa Božieho zákona. Podľa Božieho slova. Keď žije podľa toho pôvodného Božieho úmyslu, ako bol človek stvorený. Lebo Boží zákon a Božie slovo človeka vedú k tomu, aby sa otvoril pre iných. Aby mal zmysel pre lásku k iným, aby sa neuzatváral, aby si uvedomil, že Boh pri ňom stojí. Lebo Boh je prajný a keď človek žije podľa Božieho zákona, podľa Božieho slova, žije pre prajnosť, žije pre lásku, žije pre dobro. 

Je celkom zrejmé, že vyvolený národ, židovský národ, ktorý dostal takéto nádherné, bytostné, základné posolstvo – že toto je krása života – sa v určitom období, keď sa už usadil vo svojej krajine, dostal do prirodzeného, nazvime to ľudského, zmýšľania, ktoré je poznačené ľudskou krehkosťou. Sústredili sa na to, aby si zabezpečili majetok. Aby mohli pohodlnejšie žiť.  A potom aj tak troška začali premýšľať nad tým, ako by si postavili aj svoje náboženstvo, čo by mohli dodať k tomu svojmu náboženstvo, k tomu Božiemu zákonu. Ba dokonca vytvorili aj nejaké také vonkajšie predpisy. A povedali si, že keď ich zachováme, bude to znak, že sme veriaci a nie je rozhodujúce, čo je vo vnútri. Či máme vnútorný vzťah s Bohom. 

Táto situácia, o ktorej hovorí Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu, hovorí, že máte vonkajšie predpisy, tie zachovávate a tým chcete ukázať že však sme na poriadku. Ale váš vnútorný vzťah s Bohom nejestvuje. 

Žijete si podľa seba. Čo myslíte, milí bratia a sestry. Je toto pokušenie? Je takéto chápanie náboženstva len záležitosťou toho obdobia, tej minulosti, toho času, keď žil Pán Ježiš? Vždy znova a znova to prežívame. Je to akoby také byť navonok na poriadku. Takpovediac splniť všetky požiadavky, aby sme vytvorili dojem, že sme na poriadku. Ale aký je môj vnútorný vzťah s Bohom? To je veľká výzva pre každého z nás. A v pokore sa necháme dotknúť dnes touto výzvou, lebo to je čosi, čím sa musíme znova a znova zaoberať. Preto aj znova a znova čítavame texty svätého písma. A sme šťastní, že pri našich nedeľných stretnutiach na svätej omši môžeme sa takto konfrontovať aj s uzdravujúcou bolesťou, ktorú nám spôsobuje Božie slovo, aby sme spoznali pravdu o sebe a o tom, čo je to naozaj ten krásny a správny život. 

Je celkom zrejmé, milí bratia a sestry, že človek, ktorý by žil svoje náboženstvo iba navonok a nie vo vnútri, v utrpení by náboženstvo zanechal. A tu sa dostávame aj k tej skutočnosti, že včera sme dostali veľký dar – blahoslaveného Jána Havlíka. A práve to je pozoruhodné, že každého blahoslaveného, každého svätého, keď na nich pozeráme, zisťujeme, že ktorýkoľvek text svätého písma vieme porozumieť aj cez ich život. 

Bolo by možné aby niekto, keď ho zatknú a nemal vnútorný vzťah s Bohom, aby  to vydržal, aby sa hneď nesnažil dohodnúť aby sa mohol oslobodiť? Bolo by možné, keby niekto nemal hlboký vzťah s Bohom, aby prežil utrpenie dlhého väzenia a zostal tak nádherne nezlomný vo svojom presvedčení? 

Keď dnes uložíme relikvie blahoslaveného Jána Havlík tu vo farskom kostole sv. Vincenta de Paul na pripravené, ozdobené miesto –  bude to znova a znova pre každého z vás, ktorí tu budete prichádzať, príležitosť pozerať aj na tieto relikvie. Pozerať na túto schránku, pozerať na toto miesto a uvedomovať si: „Áno, tento človek žil svoj život hlboko vnútorne.“ Lebo to pokušenie, žiť náboženstvo iba navonok, je prítomné v našich životoch stále. V mojom, vo vašich. A znova a znova sa musíme vnútorne očisťovať. Dokonca, povedané slovami sv. apoštola Jakuba (ako sme to počuli v druhom čítaní), aby naša nábožnosť pred Bohom bola čistá a nepoškvrnená. A ďalej v ňom nasleduje, že máme navštevovať siroty a vdovy. Teda jednoducho byť otvorení pre tých, ktorí potrebujú pomoc. Áno, my sa vždy očisťujeme, aby sme boli čistí. Vďaka Bohu, že máme možnosť sa očisťovať. Že sa môžeme vždy znova a znova vracať do nepoškvrneného, čistého stavu. Z Božieho milosrdenstva, z Božej dobroty. 

Umiestnime relikviár v tomto farskom kostole a bude pre nás cenné vidieť relikviár a vidieť aj Bohostánok. A cez tento relikviár porozumieť aj tajomstvu Božej prítomnosti medzi nami vo Sviatosti oltárnej. Ale všimnime si, čo je relikviár. Relikviár je vlastne ozdobná, umelecky vytvorená schránka, ktorá obsahuje telesné pozostatky – v tomto prípade blahoslaveného Janka Havlíka. A podľa tradície Cirkvi, uchovávanie relikvií blahoslavených, svätých, je vlastne prejavom aj našej viery, že človek vo svojej integrite s telom i s dušou je z Božej dobroty určený na oslávenie. Že Boh svojou mocou raz premení aj naše telo, ktoré podlieha rozkladu.Premení ho, celých nás premení, aby sme mohli byť účastní na večnej sláve. A preto aj z úcty k ľudskému telu uchovávame ľudské pozostatky. 

Ale ja by som chcel dnes upriamiť našu pozornosť ešte na jednu skutočnosť, na ktorej sa dá povzbudiť, keď pozeráme na relikviár. Využil by som na to výrok zo svätého písma, ktorý aj Pán Ježiš vzťahoval na seba samého. Lebo on, ako Boží syn, keď prišiel na svet, vzťahoval na seba výrok, ktorý hovorí: „Obety a dary si nechcel. Ale dal si mi telo, aby som plnil Tvoju vôľu.“ Viete, aj tu je ten prípad toho vonkajšieho prejavu, že môžete dať dar. Ale vo vnútri vaše telo, vaša schránka, váš život, nemusí byť podľa Boha. Iste! Iste! Mnohokrát tí, ktorí dávajú dary, sa pripravujú na to, aby aj ich vnútro, aby aj oni sami žili podľa Boha. A Boh im mnohokrát pomôže, práve kvôli tým darom, ktoré dajú, aby potom aj vo vnútri žili podľa Božej vôle. Ale všimnite si. Relikviár nech nám pripomína aj to, že sú to relikvie z tela, ktoré žilo podľa Božej vôle. Že Ján Havlík žil podľa Božej vôle a žil tak aj vo veľmi ťažkých podmienkach väzenia. 

Nuž tak, milí bratia a sestry, naozaj, aké je to veľké. Aj to bolí, ale je to aj krásne, priznávať pravdu o ľudskom živote, o sebe samých tak, ako nám ju odhaľuje sväté písmo. Žiť pre Boha vo vnútri a nielen navonok. A môžeme tak aj v dnešnú nedeľu, keď tu umiestňujeme relikviár Jána Havlíka, pred Pánom prosiť. Na príhovor blahoslaveného Jána Havlíka: „Pane daj nám tú múdrosť, aby znova a znova sme sa usilovali žiť tak, ako ľudia, ktorí majú k tebe vnútorný vzťah, nielen vonkajší. Aby sme žili podľa Božieho slova, podľa Božieho zákona. Naozaj s radosťou srdca a celí – aj s telom a s dušou.“  Amen.