Prinášame plné znenie homílie bratislavského pomocného biskupa Mons. Jozefa Haľka, ktorú predniesol počas svätej omše na záver deviatnika k Jánovi Havlíkovi 30. augusta 2024 v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave 

Drahí spolubratia, aj vincentínskej rodiny, milé sestričky, milí bratia a sestry. 

V roku 1987 som dostal povolávací rozkaz, čo znamená, že som zo zákona musel nastúpiť na základnú vojenskú službu. Bol to jeden zo spôsobov, ako zamedziť tomu, aby som si ešte raz podal prihlášku na bohosloveckú fakultu. Časť vojenčiny som prežil v severných Čechách, severných, a už budete vedieť, kam tým asi mierim. Neďaleko Jánskych Lázní som chodil do komunity sestričiek vincentiek a mal som účasť na ich pohostinnosti a aj spiritualite celej vincentínskej rodiny. A keďže som na Vianoce nedostal opušťák, aj Vianoce som prežil medzi sestričkami a dostal som veľmi pekný darček, na ktorý sa doteraz pamätám. Vtedy som, samozrejme, nevedel, že o nejakých tridsať rokov nato budem môcť poďakovať za pohostinnosť, empatiu a lásku, ktoré som vtedy zažil, celkom zvláštnym spôsobom. Že môžeme spolu sláviť ovocie tejto spirituality, na ktorej som mal veľmi zvláštnym spôsobom účasť. 

Čo fascinuje na Jankovi Havlíkovi, je, že hoci žil pred mnohými desaťročiami, ak si naozaj narozjímame jeho život, postoje, reakcie, tak nám pred očami vystupuje muž, ktorý má veľa čo povedať modernej dobe. Veľmi pozorne som si pozrel dokumentárny film o jeho živote. Film je možné pozerať tak, že človek sa nechá ako keby unášať dejom, ale aj tak, že človek chytá za slovíčko scenáristu a ponára sa do hĺbky výpovede. Ak by som to mal zhrnúť, základný pocit po filme, základné posolstvo, ktoré som precítil po dopozeraní, bol úžasný dar prežívania Božej prítomnosti v reálnom čase a priestore. To je jeden z možných spôsobov, ako uchopiť nádherné posolstvo, ktoré cez neho dostávame. Lebo diagnózou doby, ktorú žijeme, naša realita je o tom, že žijeme viacero realít. Žijeme nielen realitu nášho konkrétneho okolia, sveta, nežijeme len v tom konkrétnom čase, kde práve naozaj sme, ale máme virtuálne reality. Máme rôzne úniky cez mobily, siete, elektroniku. Vieme žiť v minulosti aj budúcnosti, ba niekedy sa zdá, že nás dokážu tie alternatívy tak strhnúť, že nám uniká to, čo je podstatné. A je veľmi uzdravujúce vidieť mladého muža, ktorý je rozhodnutý. To je prvé, čo vám z toho vzíde. Je to rozhodnutý mladý muž. Lebo my žijeme krízu rozhodovania. Dnes sa ľudia boja rozhodnúť a potom sme svedkami vzťahových improvizácií, na skúšku, sondička, krok vpred, krok vzad, pozrieť, aj keď držím pluh dozadu… Ako veľmi uzdravujúce je mať pred sebou mladého muža, kandidáta rehoľného a kňazského života, ktorý je rozhodnutý. A prosme na jeho orodovanie pre mladých ľudí silu, keď si hľadajú svoje povolanie, silu urobiť veľké rozhodnutie na celý život. Manžel hovorí: „Chcem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Manželka mu hovorí: „Ja ťa chcem milovať po všetky dni svojho života.“ Toto sú slová, ktorých sila je taká veľká, že zakladajú sviatosť manželstva. Rehoľník a rehoľnica skladá večné sľuby a kňaz sa stáva kňazom navždy. Nech nás Janko Havlík učí, nech nám dá silu rozhodnúť sa pre veľkú vec a na celý život. 

Ale má to jednu podmienku. Prečo sa moderný človek bojí rozhodovať? Lebo si myslí, že je na to sám. Myslím, že môžem povedať za všetkých nás, kňazov, rehoľníkov, rehoľnice aj zasvätených ľudí a v rozšírenom zmysle slova za všetkých manželov: Je možné povedať, že chcem niečo na celý život bez toho, aby som nemal vedomie, že Boh mi pomôže? „Bezo mňa nič nemôžete urobiť,“ hovorí Ježiš v evanjeliu veľmi jasne. A dnes som si to znova veľmi užil, keď som zdvihol Evanjeliár s prečítaným slovom o lampách – a požehnanie ním vyjadruje vieru, že je to živé slovo pre teba a pre mňa, tu a teraz, v tento horúci augustový večer roku 2024.

Prvé: Modlitba. Odkaz Janka Havlíka. Jednoznačný a veľmi naliehavý. Modlite sa! Modlitbou sa napájate na Boha. Modlitbou prečisťujete koridor lásky, signál krstný, ktorý máte od momentu pokrstenia medzi svojím srdcom a Božím srdcom. Aj keď sa v Jáchymove vrátili zo šichty, zo šachty, unavení na smrť, on povedal: „Aj tak sa pomodlime ruženec.“ 

A ruženec má jednu úžasnú časť. Celý je úžasný, ale v tej perspektíve prežívania Božej prítomnosti predsa Panne Márii niekoľkokrát povieme: „Pros za nás hriešnych teraz…“ Oni boli vo väzení, v pracovnom tábore, uprostred utrpenia. Akú náplň malo to TERAZ… Pros za nás hriešnych teraz… Teraz keď sa trápime, keď nevládzeme, keď sme unavení, keď nevieme, čo s nami bude, keď nevieme, ako dlho to potrvá. Pros za nás hriešnych TERAZ. A Matka Božia bdela nad nimi. A – priateľu! Chce bdieť aj nad tebou. Chce bdieť nad tvojimi prítomnými chvíľami, prítomnými trápeniami, radosťami, bolesťami, otáznikmi, výkričníkmi, trojbodkami, nad všetkým TERAZ chce a bdie Matka Božia. A pretože Janko Havlík prežíval modlitbu ako TERAZ, ako živý vzťah, ako živý dialóg, ako nie niečo, čo je rozriedené medzi PREDTÝM a POTOM, ale niečo, čo je TERAZ v živom prežívaní Božej prítomnosti, vedel povedať: „Toto je naša misia.“

Lebo my sme niekedy takí „kebysti“. Keby to bolo inak, vedel by som to lepšie… Keby to bolo inak, keby som bol inde, v inom rozpoložení, v inej situácii, kondícii, vedel by som sa modliť. Ale teraz nie je taká situácia. A Janko Havlík hovorí: „Teraz je naša misia. Teraz. Tu. Nepôjdeme do Afriky, do Ázie, na iné kontinenty ani do iných krajín. Našou misiou sú väzni, s ktorými sme tu, našou misiou sú väznitelia, ktorí sú tu s nami.“ Práve pre to, že prežíval to mariánske TERAZ, vedel to TERAZ – konkrétnu situáciu, väzenie, pracovný tábor, večery, utrpenie, chorobu, to, že nevládzem, že umieram –, to všetko vedel uchopiť v modlitbe a povedať: „Toto je moja misia.“ A len Pán Boh vie, koľko ľudí sa obrátilo na základe jeho svedectva, koľko ľudí dokázalo vtedy vidieť, že je tu niekto, kto prežíva to tu a teraz práve pre to, že má nadhľad a odstup Božej perspektívy. My dnes môžeme znovu dotiahnuť jeho slová, ktoré povedal ako tretie: „Keďže nemôžeme dvíhať chlieb, hostiu, od oltára k nebu, dvíhame ako obetu svoje životy.“ My dnes môžeme dvíhať chlieb ako obetu, ale Janko Havlík – zajtra blahorečený – nám hovorí: „Daj sa na paténu! Polož tam svoje srdce! Zdvihni sa k nebu.“ Vtedy budeš darom pre svoje okolie, rodinu, spoločenstvo, pracovné prostredie, keď sa zdvihneš ako dar. Ale zdvihnúť sa ako dar, položiť sa na paténu a spolu s chlebom sa zdvihnúť k nebu, premeniť sa, premieňať sa je možné, len keď sa modlím a prežívam reálnu situáciu tu a teraz ako misijný priestor, ktorý v živom napojení na Boha môžem naplniť životom. Tak ako mohol Mária Maximilián Kolbe povedať v určitej konkrétnej chvíli: „Ja idem za Franciszka Gajowniczka, ja sa zaňho vymením, aby sa on ako otec rodiny mohol vrátiť domov a ja idem obetovať svoj život,“ to bola veľmi konkrétna situácia. Tak ako nedávno slávená Edita Steinová, Terézia Benedikta od Kríža, napriek tomu, že vedela, že o niekoľko dní ide na smrť, naplnila situácie koncentračného tábora svetlom, máme teraz my tu na Slovensku muža, ktorý to robil tiež. Rozhodnutého, napojeného na Boha, dvíhajúceho sa ako obeta, ako dar, misijný dar pre svoje okolie. 

A teraz príde to najťažšie, milí bratia a sestry. Aj my môžeme byť takíto. Lebo zmyslom vyhlásenia niekoho za blahoslaveného a potom svätého je, že je to nasledovaniahodný príklad. A keď to úplne uzemníme do vykonávacej úrovne našej každodennej reality, je to také jednoduché. Modli sa. Od momentu krstu máš živý stream, online spojenie s Božím srdcom. Je to tak a nie inak. Tu a teraz to platí tiež. Prvé: Modli sa! Rozprávaj sa s Bohom, otvor mu úplne svoje vnútro. Žiadna trinásta komnata, v ktorej by si zatajoval niečo pred sebou ani pred Bohom, lebo pred Bohom nič nezatajíš. Vie všetko, vidí všetko, ale rešpektujúc tvoju slobodu potrebuje, aby si ty roztrhol svoje srdce, ako ho od začiatku roztrhol od zajtra blahoslavený Janko Havlík. Veľmi jednoduché. Modli sa s pokojom, láskou, presvedčením a so živou vierou. Druhé: Aj medzi tvojimi neveriacimi kolegami, aj medzi tými, ktorí vtipkujú o tom, že si katolík. Aj medzi tými, ktorí žijú životom, že odmietajú učenie Cirkvi. To je tvoja misia, tvoje misijné územie, tvoj priestor, kde si pod signálom Ducha a kde ťa Boh chce použiť na to, aby si v empatii, láske, normálnosti, v zmysle pre realitu, dvomi nohami na zemi, srdcom v nebi a rukami v praxi vedel vydávať svedectvo, ktoré prinesie ovocie. Možno úplne inokedy a nikdy ho nebudeš vidieť, lebo jeden seje a druhý žne. Aby sme zostali dostatočne pokorní. 

Dnes nás Janko Havlík pozýva, keď kňaz povie: „Dobrorečíme ti, Pane, požehnaný si, Pane, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb, obetujeme ti ho ako plod zeme a práce ľudských rúk“ – v tom chlebe je tvoja námaha, ktorá pretvorila Boží dar svetla, vody, pôdy, kvasu, ohňa na chlieb. V tom chlebe je to všetko sústredené a my to zdvíhame hore, aby sa to pod signálom mocou Ducha premenilo na Ježišovu prítomnosť. Si tam. Sú tam všetky tvoje námahy. Tvoje bolesti, tvoje kráčanie, tvoje nevládzem, tvoje chcem… Všetko tam je. Zdvihnime to dnes, milí bratia a sestry. Možno ako posledná bodka, ktorú treba povedať, aby sme to dnes naozaj urobili, je jedna a Janko Havlík to veľmi hlboko prežíval: Boh ťa pozná osobne. Hlboko do tvojho vnútra. Pozná najhlbšiu vrstvu tvojho srdca. Najslabší záchvev tvojej duše Boh vníma milosrdnou, tvoriacou, prítomnou, aktuálnou láskou pod signálom Svätého Ducha, pod ktorým sme všetci, ktorí sme pokrstení a ktorí sa snažíme o milosť posväcujúcu každodenným zápasom. A tak všetkým nám želám, aby sme sa, fascinovaní Božou prítomnosťou, dali na oltár, nechali sa premeniť, aby sme po bohoslužbe slova, bohoslužbe obety v tej veľmi náročnej bohoslužbe každodenného života vonku obstáli. Aby sme raz aj my mohli v nebi stretnúť Janka Havlíka a podľa jeho vzoru kráčať po cestách jeho života správnym smerom, správnym spôsobom, do správneho cieľa. 

Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus.