Ako prvý zložil pieseň o Jánovi Havlíkovi. Oslovil ho v mnohom. Najviac však v tom, že mu „pripomína Pána Ježiša, ktorý je na kríži, vyzerá ako absolútny skrachovanec, a pritom je to Víťaz,“ hovorí pred slávnosťou blahorečenia kňaz Ján Flajžík.

Ako prvý na Slovensku ste zložili pieseň o Jánovi Havlíkovi. Ako ste sa o ňom dozvedeli a čím vás jeho život oslovil?

Skladám piesne dlhé roky a robieval som aj evanjelizačné koncerty. Raz som bol aj v Skalici a keď som tam ten evanjelizačný koncert skončil, prišiel za mnou jeden pán, ktorý mi podal knihu. Volal sa Anton Havlík. Kniha mala názov Lásku nemožno umlčať. V krátkosti mi vtedy vyrozprával príbeh svojho brata. V živote som o ňom nepočul, prvýkrát som to tam počul. Knižku som s vďačnosťou prijal. Chvíľu ležala akoby nepovšimnutá, s tým úmyslom, že raz sa k nej dostanem. Veľký impulz k prečítaniu prišiel vtedy, keď mi vtedajšia starostka obce Dubovce, Danka, a vicestarostka Katka dali vedieť, že je tam nejaký náznak, že by mohol začať proces blahorečenia. Vtedy som sa k tej knihe vrátil a prečítal som si ju. Potom som sa dostal ku knihe od Heleny Slávikovej Zomrel postojačky. Veľmi ma to oslovilo. O to viac, že je to náš rodák zo Záhoria, náš farník. Ja som rodák z Radošoviec, Dubovce sú naša filiálka. Z toho životného príbehu som potom pretavil, z môjho pohľadu najdôležitejšie veci, do piesne. Zložil som aj text, aj melódiu.

Vaša pieseň bude znieť v Šaštíne po blahorečení, keď budú mať pútnici možnosť uctiť si relikvie nového blahoslaveného. Čo to pre vás znamená?

Z pohľadu viery verím, že to prinesie umocnenie úcty voči Jankovi Havlíkovi, ale aj prehĺbenie viery a posun mnohých ľudí, že je tu aj iná dimenzia života. Ak som k tomu mohol trošku prispieť, k inému pohľadu na život, tak budem veľmi rád.

Čím vás konkrétne oslovil Ján Havlík?

Mnohým! Veľa som nad tým uvažoval. Janko bol veľmi aktívny, ale nikdy nie na vlastnú päsť, vždy v rámci Božích plánov. Nedal sa len tak zmiasť dobou. Tiež ma oslovil tým, že túžil po vzdelaní a robil pre to veľa. Chodil pešo, čo nie je také samozrejmé, a už vôbec nie v tejto dobe. Ďalej to povolanie, ktoré v sebe cítil, že za ním išiel. Ale tak isto – nie za každú cenu a na vlastnú päsť, ale v rámci toho, ako to Božia réžia zariadila.

Janko v mnohom pripomína Pána Ježiša, ktorý je na kríži, vyzerá ako absolútny skrachovanec, a pritom je to Víťaz. Aj Jankovi, z tej ľudskej optiky, nič nevyšlo, a predsa zvíťazil. Išiel za Svetlom, ktorým je Kristus. Dnes sa k nemu nielen Slovensko, ale celá Cirkev, môže skláňať a obdivovať ho duchovným pohľadom a čerpať z jeho postoja voči Božej vôli a Božím plánom. Je veľkým vzorom.

Komunikačný tím slávnosti blahorečenia