Tešme sa z blahorečenia lazaristu Janka Havlíka, vraví pred slávnosťou František Mikloško, disident, poslanec Národnej rady SR a v rokoch 1990 – 1992 aj predseda slovenského parlamentu. „Janko Havlík je ďalšou hviezdičkou na tomto slovenskom i svetovom nebi veľkých príbehov,” uviedol.
Ako ste sa dostali k tomuto príbehu?
Od čias komunizmu som sa zaujímal o príbehy a osudy ľudí, ktorí boli väznení za svoje presvedčenie. Už v roku 1991 mi vyšla vo vydavateľstve Archa kniha „Nebudete ich môcť rozvrátiť“, kde píšem o takýchto ľuďoch. Od novembra 1989 som sa publicisticky a organizačne systematicky angažoval v tomto smere. Osobnosť Janka Havlíka ma osobitne zaujala, keď som čítal knihu Antona Srholca „Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov“. On písal o Jankovi s takou nehou a úctou, akú som u neho dovtedy nepoznal. Jeho príbeh ma začal potom zaujímať a postupne som doňho vnikal.
Na rôznych fórach sa spomína, že ste boli aktívny v úvodnej fáze projektu – viete nám konkrétne priblížiť v čom?
Priznám sa, že už sa na konkrétnosti veľmi nepamätám. Augustín Slaninka ma pozval do tímu, kde sa začalo hovoriť o tom, ako uchopiť tento príbeh. Pamätám si, že tam bol Anton Srholec, pani Elena Sláviková, dnešný provinciál lazaristov Tomáš Brezány, ešte ako mladý rehoľník. Veľmi som sa pridával k tým, ktorí povzbudzovali provinciála Slaninku, aby lazaristi začali proces blahorečenia. Možno som pomáhal pri hľadaní materiálov o Jankovi v archívoch ministerstva spravodlivosti a vnútra. Možno som sa angažoval pri vydaní malej knižočky o Jankovi. Ale potom prišli ďalší, ktorí zohrali kľúčovú rolu: okrem pátrov lazaristov, osobitne pani Elena Sláviková, ktorá napísala dve knihy a rozhlasovú hru o ňom a nemôžeme zabudnúť na nadšenie a nasadenie predstaviteliek Duboviec, starostky Danky Mikulovej a vicestarostky Katky Ondrušovej.
Ako vnímate príbeh tohto rodáka z Duboviec a v čom môže byť inšpiratívny pre dnešok?
Príbeh Janka Havlíka je krásny slovenský príbeh. Vyjadruje to najkrajšie, čo možno v slovenskej duši stretnúť. Lásku k Slovensku, vernosť Cirkvi, až po obetu života. Janko stelesňoval vo svojom živote tú najhlbšiu charizmu Slovenska, ktorou Slovensko prežíva a zachraňuje sa vo víre dejín, držať si svoju vieru a hodnoty a nenásilne za tým kráčať. Ak niekto zostal verný svojmu presvedčeniu viac ako desať rokov vo väzení, potom nezatrpkol a až do smrti rozdával porozumenie a lásku, tak prešiel v živote veľkou skúškou ako víťaz. Najväčšou slabinou našich príbehov na Slovensku je, že často nevieme vydržať vo svojom príbehu a presvedčení až do konca.
Po rokoch bude povýšený na oltár, vyhlásený za blahorečeného. Ako sa nato pozeráte?
Cirkev je nositeľkou pamäte, ktorá pretrváva stáročia a tisícročia. Preto sa dnes stále inšpirujeme príbehmi sv. Augustína, cirkevných otcov a ďalších tisícov mužov i žien, ktorí boli povýšení na oltár. Práve svätý Augustín rozvíja vo svojich dielach ideu o dvoch líniách dejín: o dejinách mocnárov, civilizácií, impérií a o dejinách často neviditeľného napredovania dobra, pravdy a krásy. A sv. Augustín hovorí, že o zavŕšení dejín a druhom príchode Krista budú rozhodovať práve tie neviditeľné dejiny. Na Slovensku potrebujeme vzory, dnes i po desaťročiach i stáročiach. Potrebujeme si byť vedomí, že aj tento malý národ sa podieľal na dejinách, ktoré budú nakoniec rozhodujúce pre osud sveta. Janko Havlík je ďalšou hviezdičkou na tomto slovenskom i svetovom nebi veľkých príbehov.
Zaznieva námietka, že veľa ďalších podobných trpelo a nie sú na oltári. V čom to je iné?
Áno, na Slovensku bolo veľa podobných ľudí a príbehov. Iné národy, Španieli, Poliaci, Ukrajinci, Rumuni ich povyšujú na oltár v desiatkach, ba až v stovkách. My ideme po jednom. Žiada si to vždy nejakého nadšenca, alebo nadšencov, ktorí zoberú na seba povinnosť venovať sa často roky takejto práci, zháňať aj finančné prostriedky, nájsť pochopenie v diecéze, aby sa prípadu, alebo prípadov ujala. A najmä, mala by to byť úcta v ľude, ktorá by doprevádzala takýto proces a bola nositeľom tejto pamäte. Povedzme si otvorene: máme v úcte mnohých svätých cirkvi, ale vieme si uctiť vlastných ľudí? Ale vďaka Bohu aj za jednotlivé prípady. Oni vlastne reprezentujú celú jednu dobu i ľudí, ktorí jej boli účastní. Takže, tešme sa z blahorečenia lazaristu Janka Havlíka.
Komunikačný tím slávnosti blahorečenia
Foto: Archív FKI
