ŽIVOTOPIS


Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch pri Skalici (dnes Dubovce) do chudobnej rodiny robotníka-deputátnika Karola Havlíka a matky Justíny rod. Pollákovej. Janko je najstarším zo 4 detí. Má 2 mladších bratov - Tonka a Lojzka a sestru Máriu. Spolu s nimi vyrastá v ťažkých časoch veľkej hospodárskej krízy a dospieva v ovzduší II. svetovej vojny. Rodina je síce chudobná, ale veriaca. Jankovi je od detstva takpovediac druhou "duchovnou" mamou teta Angela, neskôr rehoľná sestra vincentka Modesta. V roku 1939 začína Janko navštevovať na základe vlastnej prosby u rodičov meštianku v Holíči. 

Denne musí zdolávať 16 kilometrov pešo a sám, často len s krajcom chleba namiesto obeda a v otcových čižmách.

V roku 1941 je Janko na základe úspešných prijímacích skúšok prijatý na Masarykovo štátne gymnázium v Skalici, čo svedčí o jeho výnimočnej bystrosti, nakoľko mal za sebou len 2 roky meštianky. Jankovou túžbou je vzdelávať sa, aby mohol vyštudovať za kňaza. 

Táto túžba privádza Janka v roku 1943 do Banskej Bystrice do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Tam sa stáva chovancom „malého seminára“ (Apoštolskej školy) a prestupuje zo skalického gymnázia do 4. ročníka gymnázia Andreja Sládkoviča. Na jeseň roku 1944 je Janko vďaka radikálne sa meniacemu spoločenskému režimu násilne prinútený odísť aj so svojim spolubratmi z Apoštolskej školy, ktorá bola zrušená.

Vďaka snahe pátrov lazaristov je ale Janko spolu aj so svojimi spolubratmi umiestnený do chlapčenského sirotinca v Trnave, kde pokračujú v štúdiu na Rímsko-katolíckom biskupskom gymnáziu v Trnave. No už v roku 1945 je Janko opäť nútený aj so všetkými seminaristami opustiť štúdiá v Trnave, kvôli ich zrušeniu.

Jediným útočiskom kam môže ísť je len jeho rodisko - Vlčkovany.

Po skončení vojny sa Janko vracia do Banskej Bystrice, aby štúdium dokončil a v máji 1949 úspešne skladá maturitné skúšky. 

Po maturite je Jankovým najbližším cieľom vstúpiť do vincentínskeho seminára v Bratislave, aby mohol študovať na teologickej fakulte.

Avšak v týchto dňoch začína násilný proces premeny cirkevného školstva a vincentínsky seminár je v auguste 1949 zlikvidovaný. Jankove vyhliadky na štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte sú tak definitivne zmarené. Janko však nerezignuje a už koncom leta 1949 vstupuje do noviciátu Misijnej spoločnosti v Ladcoch.
O rok neskôr, počas „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 je Janko spolu s ostatnými násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený do „zvláštního kláštera pro mladistvé řeholníky“ v Kostolnej na „preškolenie“. Následne je deportovaný na nútené práce na stavbu priehrady do Nosíc pri Púchove, kde pracuje až do augusta 1950. 

Na jeseň, po rozpustení pracovných táborov odchádza Janko do Nitry, kde si so svojimi staronovými novicmi prenajímajú byt, v ktorom spoločne pokračujú v štúdiu teológie popri zamestnaní. V úzkych kruchoch sú nazývaní ako "Nitrianska skupina"
29. októbra 1951 je ich podnájom prepadnutý ozbrojenými silami ŠtB a Janko je so svojimi spolubývajúcimi  zatknutí. 

Dôvodom zatknutia bol trestný čin:  „Tajně studoval teologii.“ 

Vzápätí je Janko vrhnutý do vyšetrovacej väzby v Nitre, v ktorej je 15 mesiacov podrobovaný brachiálnemu mučeniu.

Následná súdna väzba v Justičnom paláci v Bratislave trvá až do začiatku februára 1953.

Súd, prebiehajúci 3. – 5. februára 1953 odsudzuje Janka za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Na súdnom pojednávaní Janko čelí aj nasledovnému obvineniu: „V roku 1950 v Nitre utvorili tajné bohoslovecké učilište – ilegálnu protištátnu skupinu pod rúškom teologické štúdium“. Po vynesení rozsudku nasleduje okamžitý prevoz do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde sú mu v uránových baniach priradené tie najťažšie práce.  Fára ako baník-razič a hlbinný pumpár. Odvolací súd, ktorý sa koná v lete toho istého roka znižuje Jankovi trest odňatia slobody zo 14 na 10 rokov vďaka oslabeniu politických razií, ktoré ale trvá len veľmi krátko.

Už na konci leta 1958 je Janko obžalovaný druhý krát, kvôli misijnej službe spoluväzňom. 

Čaká ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni. Pri súdnom procese mu je trest navýšený o ďalší rok. Jeho zdravotný stav je však v roku 1960 už natoľko zlý, že musí byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch je premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave. 

V októbri 1962 je Janko po 11 rokoch utrpenia strávených vo väzení a na nútených prácach v uránových baniach prepustený na slobodu ako smrteľne chorý pacient 

Janko zomiera nečakane na Vianove vo veku 37 rokov v doobedňajších hodinách na ulici. Našli ho pri vynášaní popola v jednej zo skalických uličiek, poloopretého o domové popolnice.

Jankovo srdce dotĺklo ako obeť choroby a násilia.  Zomrel bez svedkov a postojačky.





"Keď Boh zasiela na teba veľké utrpenie,
je to dokladom,
že chce z teba urobiť veľkého svätého"
/J.H./ 





"Môj konečný cieľ bol stať sa kňazom.
Riadil som sa podľa svedomia.
Iné nemám čo dodať."

/J.H./


"Pán sa stará o krížik pre každého a nik ho nemá väčší, iba taký, aký unesie."

/J.H./